– Vianoce bez darčekov by ani neboli
Vianocami, – zahundrala Jo vytiahnutá na koberčeku.
– To je také strašne byť chudobný! –
zavzdychala Meg pri pohľade na svoje obnosene šaty.
– Myslím si, že je nesprávne, keď niektoré
dievčatá majú kopu krásnych veci a druhé celkom nič, – rozhorčene dodala mala
Amy.
– Ale veď mame otecka a mamičku a samy seba, –
pokojne poznamenala Beth usalašená vo svojom kútiku.
Štyri mlade tváričky osvetlene plameňom z kozuba
sa pri týchto povzbudivých slovách rozžiarili, ale jas pominul, len čo Jo
smutne pokračovala:
– Lenže otecka tu zatiaľ nemáme a asi dlho ho ani
nebudeme mať. – Nepovedala „možno nikdy“, ale všetky si to v duchu mysleli, keď
si spomenuli na otecka, ktorý bol kdesi ďaleko, kde sa bojovalo.
Žiadna z nich ani nehlesla. Potom bolestne
ticho prerušila Meg a celkom iným tónom poznamenala:
– Ako viete, mama nám navrhla, aby sme si
tieto Vianoce nechystali nijaké darčeky, lebo tejto zimy doliehajú na každého
kruté časy. A prave preto si mysli, že by sme nemali utrácať peniaze pre
vlastne potešenie, keď naši muži znášajú toľké vojnové útrapy. Bohviečo urobiť
nemôžeme, ale takúto maličkú obeť môžeme priniesť, a dokonca by sme to mali
urobiť s radosťou! Len sa bojím, že to ani ja nedokážem. – Meg ľútostivo pokrútila
hlavou, keď si pomyslela na všetky tie krásne vecičky, po ktorých tužila.
– Ale ja si vôbec nemyslím, že by sme peniazmi,
ktoré by sme na darčeky minuli, vytrhli dakoho z biedy. Každá z nás ma po
jednom dolári, a keby sme ich aj poslali našej armáde, veľmi by sme im tým
nepomohli. Ani od vás, ani od mamičky si nič nenárokujem, ale za svoje by som
si predsa len rada kúpila knihu Undine a Sintram. Už ju tak dávno chcem! –
vyhlásila Jo, ktorá bola vyslovený knihomoľ.
– A ja som si za svoje mienila kúpiť nove
noty, – dodala Beth s ľahkým povzdychom, ktorý okrem zmetáka a handričky nikto
nepočul.
– Ja si kúpim parádnu škatuľku pasteliek,
naozaj ich veľmi potrebujem, – prisviedčala Amy.
– Ale veď mama sa ani slovkom nezmienila o našich
peniazoch a iste si ani nepraje, aby sem sa zriekli vôbec všetkého. Nech si
každá kúpi, čo chce, aby sme mali aspoň troška zábavy! Som presvedčená, že si
to za našu ťažkú prácu aj zaslúžime, – zvolala Jo a noblesne preskúmala
podpätky svojich topánok.
– A ja tiež viem, čo si kúpim! Nech mam i ja z niečoho
radosť! Veď musím tie neposlušne deti učiť takmer cely deň, hoci by som
najradšej zostala doma, – začala Meg zase tým nariekavým tónom.
– Ani tak ti nemáš ani spolovice také zle ako
ja, – povedala Jo. – Ako by sa ti to páčilo, keby si bola cele hodiny uväznená
s nervóznou, popudlivou starou dámou, ktorá ťa len preháňa, nikdy nie je s ničím
spokojná a uštve ťa tak, že by si sa najradšej zmárnila?
– To je teda na zblaznenie, ale predsa si len myslím,
že umývanie riadu a upratovanie je najhoršia robota na svete. Hotové utrpenie!
A ruky mam potom také stuhnuté, že vôbec nemôžem cvičiť na klavíri. –Beth
pozrela na svoje drsne ruky a tak si vzdychla, že teraz to mohol každý počuť.
– Neverím, že by si ktorákoľvek z vás toľko
vytrpela čo ja, – vyhŕkla Amy. – Vy nemusíte chodiť do školy s bezočivými
dievčatami, ktoré vás utrápia, ak niekedy niečo neviete, smejú sa z vašich
šiat, a ak nemáte dosť bohatého otca, tak trúsia o ňom cyklické poznámky. A beda
vám, ak nemáte nos podľa ich gusta.
– Zrejme si chcela povedať cynické poznámky, a
nie cyklické, – pousmiala sa Jo.
– Dobre viem, čo som chcela povedať, a nemusíš
byť hneď taká satirická. Podľa ma je správne používať cudzie slova a obohacovať
tak zásobu slov – nech každý vie, že som orodovaná, – dôstojne odvrkla Amy.
– Sestry, veď sa nepodpichujte! Jo, neželala
by si si, aby sme mali všetok ten majetok, o ktorý otecko prišiel, keď sme boli
malé? Ach, aké by sme boli šťastne a dobre, keby nás nič netrápilo! – vzdychla
si Meg, ktorá sa pamätala aj na lepšie časy.
– Nedávno si hovorila, že sme oveľa
šťastnejšie ako deti Kingovcov, ktoré sa len mlátia a hašteria, hoci peňazí majú
ako pliev.
– Áno, Beth, som presvedčená, že je to tak.
Lebo aj keď musíme pracovať, vieme sa zabaviť a – ako vravievala Jo – sme
celkom fajn partia.
– Jo rada používa také vulgárne výrazy, –
poznamenala Amy a vyčítavo pozrela na dlhánsku postavu ležiacu na pokrovčeku.
Jo vyskočila, vopchala si ruky do vreciek a dala sa do pískania.
– Prestaň, Jo, si ako dáke chlapčisko.
– Pravé preto to robím.
– Protivia sa mi hrubé, neokrôchane dievčatá!
– A ja zas nenávidím fajnovky.
– „V zhode žijú vtáci vo svojich drobných
hniezdach“, – zanôtila Beth – zmierovací sudca – a tvárila sa tak komicky,
že oba zvýšene hlasy prešli do smiechu a tým sa „podpichovanie“ skončilo.
– Ale obe ste na vine, naozaj, – začala Meg a spustila
kázeň podľa pravá staršej sestry. – Ty, Josephine, si už priveľká na také chlapčenské
spôsoby a mala by si sa správať slušnejšie. Kým si bola maličké dievčatko,
tak na tom natoľko nezáležalo, ale teraz, keď už nosíš hore vyčesane vlasy,
nesmieš zabúdať, že si mlada dáma.
– A nie som! A ak môj účes robí zo mňa mladú dámu,
tak budem radšej nosiť vrkoče až do dvadsiatky, – rozčertila sa Jo a strhla si
z hlavy sieťku, ktorá sputnávala jej bujnú gaštanovú hrivu. – Hrôza ma chytá, keď
si pomyslím, že ma byť zo mňa slečna Marchova, že mam nosiť dlhé šaty a tváriť
sa upäto ako čínska astra. Už to je dosť zle, že som dievča, hoci sa mi páčia chlapčenské
hry, práca i spôsoby. Neviem sa s tým zmieriť, že nie som chlapec a najmä teraz
–, tak strašne som chcela ísť na vojnu a bojovať spolu s oteckom! Ale ja musím
pekne sedieť doma a štrikovať ako unudená stará baba! – A Jo potriasla modrou
vojenskou ponožkou, že ihlice len tak zrapčali a klbko sa zakotúľalo až na
druhy koniec izby.
– Úbohá Jo! Je to naozaj také strašne, ale čo
sa da robiť?! Budeš sa musieť uspokojiť tým, že máš aspoň chlapčenské meno a že
nám dievčatám robíš brata, – povedala Beth a hladkala jej strapatú hlavu na kolenách
rukou, ktorej dotyk – napriek všetkému umývaniu riadu a upratovaniu – nič
nestratil na svojej jemnosti.
– A ty, Amy, – pokračovala Meg, – ty príliš
afektuješ. Teraz sa správaš iba smiešne, ale ak si nedáš pozor, stane sa z teba
hlúpa husička. Páčia sa mi tvoje uhladene spôsoby a vytríbená reč, ale len
vtedy, keď sa nepokúšaš byť vznešená. Ale tie tvoje skomolene cudzie slova znejú
rovnako strašne ako Join slang.
– Ak je Jo uličnica a Amy hus, čo som, prosím,
ja? – spýtala sa Beth, tiež pripravená na dáku kázeň.
– Ty si len náš maznáčik, – nežne odpovedala
Meg, a nikto nič nenamietal, lebo „Myška“ bola naozaj miláčikom celej rodiny.
Pretože mladých čitateľov zaujíma, „ako ti
ľudia vyzerajú“, využijeme tuto chvíľu a opíšeme im naše štyri sestry, ktoré za
súmraku sedeli okolo praskotajúceho kozuba a plietli, kým vonku tíško padal decembrový
sneh. Bola to útulná stará izba, hoci pokrovec už vybledol a nábytok bol veľmi obyčajný.
Na stenách viselo niekoľko pekných obrazov, police zapĺňali knihy, v oknách
kvitli chryzantémy a mexické ruže a všade panovalo prijemne ovzdušie
domova. Margaret, zo všetkých ta najstaršia, mala šestnásť rokov, a hoci skôr bucľatá,
zato veľmi pekná. Mala veľké oči, záplavu jemných hnedých vlasov, rozkošne pery
a biele ruky, na ktoré bola tak trochu pyšná. Pätnásťročná Jo bola veľmi vysoká,
chudá kreolka, ktorá pripomínala žriebätko, lebo nikdy nevedela, čo si ma počať
s dlhými hnátmi, ktoré jej sústavne prekážali. Mala energické ústa, smiešny
nos, prenikavé sivé oči, ktorým nič neušlo a ktorých pohľad vedel byť tak divy,
ako šibalsky či zádumčivý. Dlhé husté vlasy boli jej jedinou ozdobou, ale
nosievala ich v sieťke, aby jej nezavadzali. Jo mala ovisnuté ramena, dlhé ruky
i nohy, šaty na nej len tak akosi viseli, slovom cely jej nelahodný zjav prezrádzal
dievča, ktoré prudko vyrástlo na ženu, ale nevedelo si s tým rady.
Elizabeth, alebo – ako ju každý volal – Beth, bola plachá trinásťročná červenolíca
okaňa s hladkými vlasmi. Nikdy nezvýšila svoj jemný hlas a len máločo
dokázalo narušiť jej pokojamilovný výzor. Otec ju nazval „rojkom“, a tato prezývka
jej skvele pristala. Beth akoby žila vo vlastnom blaženom svete, z ktorého sa odvážila
vyjsť len vtedy, keď sa chcela stretnúť s tými, ktorým dôverovala a ktorých
milovala. Amy, hoci najmladšia, bola najzaujímavejšou osobou, pravda, podľa jej
vlastnej mienky. Naozajstná Snehulienka s modrými očami a zlatými vlasmi vlniacimi
sa až po ramenách. Bola bleda a útla a vždy sa správala ako mlada dáma, ktorá
si potrpí na uhladene spôsoby. Akú mali tieto štyri sestry povahu, to sa ešte ukáže.
Hodiny odbili šiestu. Beth pozametala okolo
kozuba a postavila k nemu papučky, aby sa ohriali. Pohľad na tieto staré papuče
mal na dievčatá zázračný účinok. To, že už stali pri kozube, znamenalo, že mama
bude čoskoro doma a každá ju pôjde radostne privítať. Meg prestala kázať a
zažala lampu, Amy vyskočila bez vyzvania z kresla a Jo zabudla aj na únavu,
vstala a posunula papuče bližšie k ohňu.
– Už sú celkom zodraté. Mamička musí dostať nove.
– Chcela som jej kúpiť zo svojho dolára, –
povedala Beth.
– Nie, ja ich kúpim! – protestovala Amy.
– Som najstaršia, – začala Meg, ale Jo ju
energicky prerušila.
– Ja som chlap v dome, keď je otecko preč, a to
znamená, že ja zoženiem papuče. Mne kázal, aby som sa o mamičku postarala, kým
sa nevráti.
– Už viem, čo urobíme! Každá kúpme niečo
mamičke, a sebe nekupujme nič, – navrhla Beth. – To si cela ty, miláčik! Ale čo
kúpiť? – spýtala sa Jo.
Všetky chvíľu usilovne uvažovali.
– Kúpim jej par pekných rukavíc, – prvá sa
ozvala Meg, akoby jej tu myšlienku vnukol pohľad na vlastne krásne ruky.
– A ja jej kúpim cele topánky, to bude
najlepšie, – ozvala sa Jo.
– Ja nejaké vreckovky, ale obrúbene, – oznámila
Beth.
– A ja jej dám fľaštičku kolínskej. Rada sa
voňavkuje a ani to veľa nestojí, takže mi niečo zostane aj na pastelky, –
dodala Amy.
– Ale ako jej to všetko dáme? – spýtala sa
Meg.
– Všetko to poukladáme na stôl, potom ju
privedieme a uvidíme, ako si bude rozbaľovať darčeky. Nepamätáte sa, ako sme to
robievali na naše narodeniny? – žiarila Jo.
– Vždy som bola taká vystrašená, keď som si
mala sadnúť do veľkého kresla a keď ste mi jedna po druhej odovzdávali darčeky
a každá ma pobozkala. Potiaľ sa mi to všetko páčilo, ale po rozbaľovať si
darčeky, keď ste sa všetky na mňa uprene pozerali, no to bolo priam strašne! – zaspomínala
si Beth, ktorá si nad ohňom opekala tvar i hrianky k čaju, oboje naraz.
– Nech si mamička mysli, že to kupujeme pre
seba a potom ju prekvapíme. Meg, zajtra popoludní musíme ísť nakupovať! Veď
ešte mame toľko roboty s tým štedrovečerným divadlom, – hovorila Jo, pobehujúc po
izbe s rukami založenými za chrbtom a s dohora vystrčeným nosom.
– Tentoraz si ešte zahrám, ale tým sa to
konči. Už začínam byť pristará na také špásy, – vyhlásila Meg, ktorá sa strašne
rada prestrojovala za kadekoho. – Viem, že neprestaneš hrať, kým sa budeš môcť vykrúcať
v dlhých bielych šatách s rozpustenými vlasmi a ovešaná šperkami zo
zlatka. A potom – ty si z nás najlepšia herečka, a ak s tým praštíš, tak je amen
so všetkým, – rozhorčovala sa Jo. – A vôbec, dnes by sme si ešte mali urobiť skúšku.
Poď sem, Amy, a zahraj nám tu zamdlievaciu scénu, lebo si ako drevo.
– Nemôžem si pomôcť. Ešte som nikdy nevidela nikoho
zamdlieť a kvôli tebe sa nezosypem na zem tak, aby som bola sama modrina! Ak môžem
klesať pomaly, tak sa spustím na zem, ale ak nie, tak sa hodím do kresla. Bude
to aspoň elegantnejšie a nech si ma potom Hugo prepadne s pištoľou, –
odvrkla Amy, ktorá nemala ani štipku hereckého nadania.
Pre tuto úlohu ju vybrali len preto, že bola útlučká
a ten – akože ničomník – by ju dokázal vreštiacu uniesť.
– No, urob to takto: zopni ruky, potácaj sa po
izbe a zúfalo krič: „Roderigo! Zachráň ma! Roderigo!“ A Jo sa zrútila s takým melodramatickým
nárekom, že to ozaj srdce trhalo.
Teraz nasledovala Amy, ale ta ťarbavo vyhodila
ruky pred seba a robila také trhavé pohyby, akoby ju pohýnal nejaký stroj. No a
to jej „Ach!“ znelo skôr, akoby ju bol niekto pichal špendlíkmi, než výkrik strachu
a úzkosti. Jo zúfalo zastonala, Meg sa priam rehotala a Beth pozorovala tento
vyjav s takým záujmom, že jej až prihorela hrianka.
– To je beznádejne! Na predstavení to zahraj
čo najlepšie, ale keď sa to obecenstvo vysmeje, nezvaľuj vinu na mňa! Pokračuj,
Meg! Potom to už šlo hladko, lebo Don Pedro vyzval svet do boja v reči o dvoch stranách
bez jediného zakoktania, striga Hagar kvílila hrôzostrašne zaklínadla nad plným
kotlom variacich sa ropúch, Roderigo sa chlapsky zbavil svojich pút a Hugo
zomieral v mukách od výčitiek svedomia a od arzénu s divým „Ha! Ha!“
– Toto je najlepší kus, aký sme doposiaľ
hrali, – vyhlásila Meg, keď sa mŕtvy ničomník posadil a šuchal si lakte.
– Neviem pochopiť, ako môžeš čosi také nádherne
napísať a zahrať, Jo. Ty si hotový Shakespeare! – nadchýnala sa Beth, ktorá
bola presvedčená, že jej sestry sú obdivuhodne nadane.
– Nie je to také strašne, – riekla Jo skromne.
– Ale aj mne sa vidí, že „Kliatba čarodejnice“ sa mi dosť podarila. Ale rada by
som zahrala Macbeth – len keby sme mali prepadlisko pre Banqua! A najmä tu vražednú
scénu! „Je to vari dýka, čo vidím pred sebou?“ šepkala Jo, gúľala očami a
gestikulovala, ako to videla robiť jedného slávneho tragéda.
– Nie, to je len vidlička na opekanie chleba a na
nej je namiesto chleba napichnutá mamina papuča. To je, prosím, výsledok Betinho
fandenia divadlu! – zvolala Meg a skúška sa skončila všeobecným výbuchom smiechu.
– To som rada, že vás vidím také veselé, deti
moje, – ozval sa milý hlas odo dverí a herci i diváci sa vrhli privítať vysokú,
matersky vyzerajúcu paniu s láskavým pohľadom. Hoci nebola nejako parádne vyobliekaná,
vyzerala veľmi vznešene. A dievčatá vôbec nepochybovali, že sivý plašť a staromódny
klobúk odieva najnádhernejšiu mamu na svete.
– Tak, drahé moje, ako sa vám dnes vodilo?
Mala som toľko roboty, aby som zajtra odoslala baličky, že som ani nemohla
odskočiť domov na obed. Nehľadal ma nikto, Beth? Čo je s tvojou nádchou, Meg?
Jo, vyzeráš ustatá na smrť. Poď bozkaj ma, Amy!
Pri týchto materských vypytovačkách sa pani
Marchova zobliekla, obula vyhriate papučky, posadila sa do kresla, pritiahla k
sebe Amy a chystala sa stráviť najšťastnejšie chvíle rušného dňa. Dievčence
pobehovali a snažili sa – každá po svojom – tieto okamihy spríjemniť. Meg
pretierala stôl, Jo priniesla drevo, upravila stoličky, ale čoho sa dotkla, to
buď prevrátila alebo zhodila, Beth lietala medzi salónom a kuchyňou a mala plne
ruky prace, Amy sedela so založenými rukami a vydávala príkazy. Keď zasadli za stôl,
povedala pani Marchova so šťastným úsmevom: – Mam pre vás prijemnú správu, ale
až po večeri.-
Po tvárach im prebehol radostný úsmev. Beth
zatlieskala bez ohľadu na to, že mala v rukách keks, Jo vyhadzovala obrúsok a
volala: – List, list od ocka! Nech je mu trikrát sláva!
– Áno, krásny dlhy list. Píše, že sa ma dobre.
Obávali sme sa zimy, ale dúfa, že ju prežije lepšie, ako sme si mysleli. K
Vianociam nám praje všetko najlepšie a vám, dievčatá, ešte jeden osobitný odkaz,
– povedala pani Marchova a hladkala si vrecko, akoby tam ukrývala vzácny
poklad.
– Tak rýchlo, aby sme boli čim skôr hotové!
Amy, zdvihni ten malíček ešte vyššie a ešte viac sa mrv nad tanierom, dobre? – okríkla
ju Jo a v tej náhlivosti jej zabehlo a rovno na koberec jej spadol krajec chleba.
Pravdaže – tou maslom natretou stranou.
Beth viac nejedla a odtiahla sa do svojho tienistého
kútika, aby tam vyčkala tu krásnu chvíľu, kým sa ostatne navečerajú.
– Myslím
si, že to bolo od ocka šľachetne, keď šiel na vojnu aspoň ako poľný duchovný,
lebo už je pristarý a prislabý, aby bojoval ako vojak, – dojato povedala Meg.
– Och, a ako by som ja chcela ísť na vojnu.
Bola by som hoci aj bubeníkom, alebo marky... ako sa to hovorí? – alebo
ošetrovateľkou, len aby som mohla ockovi byť nablízku a pomáhať mu, – bedákala
Jo.
– Musí to byť však strašne nepríjemne spať v
stane, jesť všelijaké nechutne gebuziny a piť z plechovej fľaše, –
podotkla Amy.
– Mamička, a kedy sa vráti ocko domov? – spýtala
sa Beth rozochveným hlasom.
– To si ešte počkáš, miláčik, iba ak by
ochorel. Zostane tam a bude statočne pracovať, kým len bude vládať. A.my predsa
nemôžeme chcieť, aby sa vrátil čo len o minútku skôr, keď ho tam potrebujú!
Teraz poďte a počúvajte, čo nám píše! Všetky sa pritiahli k ohňu, mama klesla
do hlbokého kresla, Beth si sadla k jej nohám, Meg a Amy si posadali na
operadla a Jo zostala stať za kreslom, aby nikto nezbadal jej vzrušenie, keby
ju list dojímal. V týchto krutých časoch bolo veľmi malo takých listov, ktoré
by nedojímali – najmä tie, ktoré posielali domov otcovia. V tomto našom sa otec
len letmo zmienil o prekonaných útrapách a nebezpečenstvách, o neprekonateľnej túžbe
po domove. Bol to statočný, povzbudivý list, so živým opisom táborového života,
pochodov a iných vojenských novôt! A iba na koniec prekypovalo pisateľovo srdce
otcovskou láskou a túžbou za malými dievčatkami, ktoré zanechal doma.
„Povedz im, že ich mam nadovšetko rad a že ich
bozkávam. Neustále na ne myslím aj sa za ne modlím. Ich láska ostáva mojou najväčšou
útechou. Uplynie pravdepodobne ešte cely dlhy rok, kým ich zase uvidím. Ale
pripomeň im, že kým čakáme, môžeme pracovať, takže tieto kruté dni nemusia byť
stratene. Iste si pamätajú, čo som im povedal – aby ti boli milujúcimi deťmi,
statočne plnili svoje povinnosti, aby premáhali svoje chyby a správali sa tak
vzorne, aby som mohol byť, až sa vrátim, na svoje malé ženy pyšnejší než
kedykoľvek predtým.“
Keď sa dostali k tejto časti listu, všetky
zavzlykali. Jo sa vôbec nehanbila za veľkú slzu, ktorá sa jej zastavila na
nose, a A my vôbec neprekážalo, že sa postrapatila, keď si zaborila tvar na
mamino rameno. Iba nariekala: – Som strašný sebec, ale ja sa naozaj pousilujem polepšiť,
aby sa potom vo mne nesklamal!
– Všetky sa polepšime! – zvolala Meg. – Ja sa
zas príliš starám o svoj zovňajšok a ťaží sa mi robiť, ale s tým je už koniec!
Len či to dokážem?
– Aj ja sa budem snažiť, aby som bola taká, akú
by ma chcel mať – budem mala žena. Nebudem už hrubá a divá a nebudem sa chcieť
dostať do sveta, ale tu si budem plniť povinnosti, – vyhlásila Jo v domnienke, že
mierniť sa doma bude oveľa ťažšie, ako sa postaviť zoči-voči povstalcom na
Juhu. Beth nepovedala ani slovo, len si utrela slzy modrou pančuchou a zo všetkých
síl sa dala do pletenia, aby nestratila ani chvíľku času. Z úprimného srdiečka
sa rozhodla, že bude celkom taká, akú ju chce nájsť otecko, ak sa po roku
šťastne vráti domov. Pani Marchova milo riekla: – Deti, a pamätáte sa ešte, ako
ste sa hrávali na Pútnikovu cestu, keď ste boli ešte malé? Nikdy ste sa viac
netešili, ako keď som vám namiesto ťažkého bremena uviazala plátenne vrecka,
dala som vám na hlavu širáčiky, do ruky palice a zvitky papiera, a tak ste
putovali po celom dome – od pivnice, ktorá bola Mestom skazy, až celkom hore na
povalu, kam ste odvliekli všetko pekne, čo vám prišlo pod ruku, aby ste si
mohli vybudovať Nebeské mesto?
– Bolo to ohromne, najmä keď sme šli popri
levoch zápasiacich s Belzebubom a keď sme prechádzali Údolím, kde šarapatili
škriatkovia, – zaspomínala si Jo.
– Ale mne sa najväčšmi páčilo to, keď sme
zhodili vrecia a keď sa kotúľali po schodoch, – dodala Meg.
– No a mne sa zase najväčšmi rátalo, keď sme
vyšli na rovnú strechu, ktorú sme si vyzdobili girlandami a všetkými tými peknými
vecičkami, zastali sme a od radosti sme si na slniečku zaspievali, – povedala Beth
a usmievala sa, akoby v duchu znovu prežívala tie nádherne chvíle.
– Veľmi sa na to nepamätám, len to viem, že
som sa strašne bála pivnice a tmavého vchodu a vždy som sa tešila na koláč a na
mlieko, ktoré nás čakalo na terase. Keby som už nebola na to pristará, hneď by som
sa tak zahrala, – povedala Amy, ktorá sa pomaly vzdávala detských hier v takom
zrelom veku, ako je dvanásť rokov.
– Na tuto hru nie sme nikdy pristaré, dieťa
moje. Veď je to hra, ktorú vlastne hráme po cely svoj život. Každého ťaží nejaké
to bremeno, každý kráča po určitej ceste, a túžba po dobre a šťastí je tou
silou, ktorá nás napriek mnohým utrpeniam a omylom privedie k pokoju. Nuž, moje
milé putničky, že by ste začali znovu? Lenže nie cez hru, ale naozajstne, a uvidíte,
kam to až dotiahnete, kým sa nám vráti otecko domov.
– Naozaj, mamička? Kde sú tie naše noše? – spýtala
sa Amy, ktorá to všetko brala doslova. – Všetky ste mi povedali, aké bremeno vás
teraz ťaží, len Beth nie. Skoro sa mi zdá, že ju nič netrápi, – poznamenala
mama.
– Ba trápi – umývanie riadu a upratovanie.
Potom ešte závidím dievčatám, ktoré majú pekne piano, a ešte ma to trápi, že sa
bojím ľudí. Betino bremeno bolo také podarene, že išlo každému do smiechu, ale
nikto ani nemukol, lebo výsmech by bol nesmierne zranil jej city.
– Ale dajme sa do toho! – zamyslela sa Meg. –
Putničky – či neputničky, ide len o to, aby sme sa snažili byť dobre – a príbehom
si len vypomôžeme. Lebo aj keď si to zaumienime, predsa len je to ťažké. A niekedy
by sme sa mohli pozabudnúť a nekonali by sme tak, ako by sme najlepšie mohli.
– To je pravda, mali by sme mať svojich vlastných
desatoro. Ako by sme to len urobili? – hútala Jo. Potešila sa tomuto nápadu,
lebo aspoň sľuboval štipku vzruchu v nemilej povinnosti.
– Na Štedrý deň ráno pozrite pod podušky a nájdete
tam svojich Sprievodcov, – odpovedala pani Marchova.
Dievčatá sa zhovárali o novom pláne, kým stará
Hannah odpratávala zo stola. Potom sa objavili štyri malé košíčky so šitím a
ihly len tak lietali – ošívali plachty pre tetu Marchovu. Bola to v podstate
nezaujímavá robota, ale toho večera nehundrala ani jedna. Prijali Join návrh,
aby každý kraj plachty, ktorý bolo teba obrúbiť, predstavoval svetadiel. Tak vznikla
Európa, Afrika a Amerika – a práca im šla jedna radosť! Pritom sa, pravdaže, zhovárali
o jednotlivých krajinách. O deviatej prácu zložili a pred spaním si – ako
obvykle – zaspievali. A pretože nikto okrem Beth nevedel zo starého piana vylúdiť
príjemnejšie tony – len ona sa dokázala jemne dotýkať zažltnutých klávesov –
tak Beth sprevádzala jednoduché pesničky, ktoré si spievali. Meg mala hlas ako
flauta, takže spolu s mamou viedli miniatúrny spevokol. Amy cvrlikala ako
cvrček a Jo sa vznášala v oblakoch, ako sa jej pravé zachcelo. V
najnevhodnejšej chvíli zakrákala alebo zatrilkovala, a tým pokazila aj tu najväznejšiu
skladbu. Takto spoločne spievali od chvíle, ako sa naučili džavotať. No a spev
sa potom stal rodinnou obyčajou, lebo mama bola rodená speváčka. Hneď ráno sa
ozval ako prvý jej hlas, keď chodila po dome a vyspevovala ako škovránok. A večer
opäť ten istý ľúbezný hlas zaznel ako posledný, takže dievčatá nikdy neusínali
bez tejto rodinnej uspávanky.
